Samotné merania objemovej aktivity radónu v pôdnom vzduchu na stavebnom pozemku sa uskutočňujú tak, že sa z hĺbky 0,8m pomocou odberových tyčí odoberie vzorka pôdneho vzduchu, ktorá je následne analyzovaná pomocou špeciálnych prístrojov. Na stavebnom pozemku pod rodinný dom je predpísaný počet 15 odberov. Pri väčších plochách sa odbery vykonávajú v sieti 10 x 10 m. Na základe štatistického vyhodnotenia získaných údajov a zhodnotenia priepustnosti geologického podložia do hĺbky základovej ryhy sa zistí, či objemová aktivita radónu na pozemku neprekračuje zásahovú úroveň stanovenú vyhláškou 528/2007 a meraný pozemok sa zaradí do kategórie radónového rizika, z čoho vyplývajú aj následné opatrenia.
| Priepustnosť Objemová aktivita radónu (222Rn) v pôdnom vzduchu (kBq.m-3) | ||
|---|---|---|
| nízka | stredná | vysoká |
| 30 | 20 | 10 |
| Kategória radónového rizika | Tretí kvartil súboru objemových aktivít radónu v pôdnom vzduchu (kBq/m3) | ||
|---|---|---|---|
| vysoké | > 100 | > 70 | > 30 |
| stredné | 30 - 100 | 20 - 70 | 10 - 30 |
| nízke | < 30 | < 20 | < 10 |
| priepustnosť podložia | nízka | stredná | vysoká |
1. Ochrana stavieb na pozemku s nízkym radónovým rizikom
V tejto kategórii rizika sa nevyžadujú žiadne špeciálne opatrenia. Dostatočnou ochranou objektu je bežná hydroizolácia navrhnutá na
základe hydrogeologických pomerov. Tá však musí byť položená na celej kontaktnej ploche a spojito (so zvarenými alebo zlepenými spojmi).
Na elimináciu komínového efektu vytvárajúceho podtlak v kontaktných podlažiach sa zároveň doporučuje oddeliť dverami priestor schodiska
vedúci z podzemných do vyšších poschodí.
2. Ochrana stavieb na pozemku so stredným radónovým rizikom
Za dostatočné protiradónové opatrenia sa považuje realizovanie všetkých konštrukcií v priamom kontakte so zeminou v I. kategórii
tesnosti, to znamená s protiradónovou izoláciou, ktorá zároveň plní aj funkciu hydroizolácie. Za protiradónovú izoláciu považujeme
každú kvalitnejšiu hydroizoláciu s dlhou životnosťou a so zmeraným koeficientom difúzie radónu pomocou ktorého je možné pre konkrétny
objekt vypočítať potrebnú hrúbku protiradónovej izolácie. Tá musí byť položená spojito po celej ploche kontaktnej konštrukcie (aj pod
stenami). Mimoriadnu pozornosť je treba venovať vzduchotesnému zaizolovaniu všetkých prestupov inštalácii protiradónovou izoláciou.
V objektoch, v ktorých nie sú pobytové priestory v kontaktnom podlaží napr. pivničné priestory, môže byť protiradónová izolácia nahradená bežnou hydroizoláciou, ak súčasne platí že:
V objektoch s nútenou ventiláciou vzduchu sa tiež pripúšťa realizovanie kontaktných konštrukcií v 2.
kategórii tesnosti, ak sú pomocou ventilačného zariadenia vetrané minimálne všetky pobytové miestnosti v kontaktnom podlaží.
3. Ochrana stavieb na pozemku s vysokým radónovým rizikom
Protiradónovú izoláciu alebo konštrukcie v 1. kategórii tesnosti môžeme navrhnúť ako jedinú ochranu proti radónu i na pozemku s vysokým
rizikom, ak výsledná objemová aktivita radónu v podloží rozhodujúca o jeho zatriedení do kategórii radónového rizika nepresahuje:
Ak objemová aktivita radónu v podloží prekračuje vyššie uvedené limity, treba zvoliť niektoré z nasledujúcich opatrení:
1. Protiradónové izolácie a ich aplikácia
Ako protiradónová izolácia môžu byť použité len materiály, ktoré spĺňajú nasledujúce podmienky:
V súčasnosti je na trhu množstvo hydroizolačných materiálov, či už vo forme fólií a pásov alebo ako náterové hmoty.
Nie všetky sú však testované na prestup radónu. V prílohe sú uvedené niektoré zodpovedajúce materiály, ich charakteristiky a dodávatelia na trh.
Samotnú aplikáciu protiradónových izolácií je vhodné prenechať špecializovaným firmám,
ktoré za jej položenie nesú zodpovednosť. Je tiež vhodné účinnosť protiradónových opatrení preveriť kontrolným meraním.
Vo všeobecnosti platí niekoľko pravidiel ako pracovať s protiradónovými izoláciami:
2. Kombinácia drenážneho systému a konštrukcie 1. kategórie tesnosti
Úlohou drenážnych systémov je znížiť koncentráciu radónu pod základovou doskou, alebo vytvoriť podtlak v podloží voči tlaku vzduchu v kontaktnom podlaží. Pri nových stavbách sú drenážne systémy tvorené prevažne sústavou perforovaných drenážnych rúr (plastové, keramické, kameninové, atď.), výnimočne sústavou jednotlivých odsávacích bodov (najmä v už existujúcich stavbách). Drenážny systém sa ukladá do súvislej drenážnej vrstvy s minimálnou hrúbkou 150 mm vytvorenej z vhodného kameniva (spravidla frakcia 16/32). Podklad drenážnej vrstvy musí mať sklon k miestam odvodnenia drenážnej jamy. Proti penetrácii betónu pri betónovaní podkladnej betónovej dosky musí byť drenážna vrstva na povrchu chránená (geotextílie, fólie, lepenka, atď.).
Rozmiestnenie a počet drenážnych rúr (alebo odsávacích bodov) na pôdoryse sa navrhuje v závislosti na priepustnosti podložia a drenáže tak, aby bolo spoľahlivo zaistené prevetrávanie drenážnej vrstvy po celom jej pôdoryse počas celého roku. Vzájomná vzdialenosť rovnobežne umiestnených drenážnych rúr by nemala byť menšia ako 2 m a väčšia ako 4 m. Priemer koncových rúr sa volí v rozpätí 60 až 100 mm, zberné potrubie sa navrhuje s priemerom 100 až 150 mm. Vzdialenosť perforovaných rúr od obvodových stien je limitovaná možnosťou premŕzania základovej pôdy. Tento problém je možné obísť umiestnením drenážnych rúr vo vzdialenosti aspoň 1,5 m od obvodových stien alebo 0,5 m od vnútorných stien.
Drenážne systémy sa odporúča prednostne odvetrávať zvislým odvetrávacím potrubím s priemerom 100 až 150 mm nad strechu objektu, kde sa zakončí samoťahovou hlavicou. Potrubie prechádzajúce interiérom musí byť dokonale tesné, aby nedochádzalo k nasávaniu vzduchu z interiéru, a tým k zníženiu účinnosti odvetrávania podložia. Ak sa nedá realizovať zvislé odvetrávanie, je možné navrhnúť odvetranie do protiľahlých obvodových stien, ale za cenu nižšej účinnosti. V tomto prípade musí byť koncové potrubie slúžiace na prívod vonkajšieho vzduchu alebo na odvod pôdneho vzduchu vyvedené nad terén na takých miestach, aby k pohybu vzduchu dochádzalo tlakovým rozdielom napr. na slnečnej a tienistej alebo na náveternej a záveternej strane objektu. Ústie potrubia musí byť v takej výške nad terénom, aby jeho účinnosť nezhoršovala snehová pokrývka, a tiež musí byť chránené sieťkou alebo mriežkou pred vtákmi a hlodavcami.
Drenážne potrubie sa ukladá v miernom sklone od zvislého odvetrávacieho potrubia, aby prípadný kondenzát mohol odtekať do drenážnej vrstvy a nebránil prúdeniu vzduchu.
Drenážne systémy môžu pracovať pasívne (na základe teplotného rozdielu alebo tlaku vetra) alebo nútene s pomocou ventilátora. Pri nových stavbách sa volí prevažne pasívny systém, ktorý by však mal byť navrhnutý tak, aby kedykoľvek v budúcnosti mohol byť zmenený na aktívny, ak sa zistí, že intenzita výmeny vzduchu nie je dostačujúca. Pre bežný rodinný dom postačujú ventilátory s príkonom 25 až 75 W s podtlakom 50 – 150 Pa pri 100 – 200 m3/h. Ventilátory s príkonom 100 W a viac sa používajú pre plošne rozsiahlejšie stavby ako sú školy, obchody a pod.
Kontaktná konštrukcia nad drenážnou vrstvou sa doplní o zodpovedajúcu protiradónovú izoláciu.
3. Kontaktné konštrukcie s ventilačnou vrstvou
Ventilačná vrstva býva najčastejšie súčasťou podlahy kontaktného podlažia alebo môže byť časťou obvodovej suterénnej steny. Pre vytvorenie ventilačných vrstiev sa používajú plastové profilované fólie na báze HDPE alebo modifikovaného PVC (napr. Penefol , Fondaline atď.) V podlahových konštrukciách tieto fólie vytvárajú vzduchovú medzeru a súčasne aj protiradónovú izoláciu nad ňou, pretože je možné ich nepriepustne spájať pomocou bitumenových alebo butylkaučukových pások. Teplovzdušné zváranie je možné len špeciálne upravenými agregátmi. Úlohou takejto ventilačnej vrstvy je znížiť koncentráciu radónu pod protiradónovou izoláciou, alebo pod ňou vytvoriť podtlak vzhľadom k tlaku v kontaktných podlažiach.
Pri použití zvislých profilovaných fólií z vonkajšej strany suterénnych stien sa len veľmi ťažko zaisťuje spoľahlivé vzduchotesné napojenie na vodorovnú izoláciu a spojenie medzi jednotlivými dielmi fólií. Z tohto dôvodu sa neodporúča považovať tieto fólie za dostatočnú protiradónovú izoláciu. Na druhej strane takto umiestnená fólia môže tvoriť ochranu protiradónovej izolácii umiestnenej pod ňou a vzniknutá vzduchová medzera, ak je odvetraná nad terénom, môže slúžiť ako dekompresná dutina na elimináciu podtlaku vytváraného objektom.
Ventilačná vrstva v podlahových konštrukciách by sa mala odvetrávať zvislým potrubím prechádzajúcim budovou až nad strechu, kde sa zakončí samoťahovou hlavicou. Napojenie ventilačnej vrstvy na odvetrávacie potrubie sa odporúča umiestniť do stredu pôdorysu, pretože z odsávacieho miesta sa podtlak najefektívnejšie šíri na všetky strany. Prisávacie otvory sa volia čo najďalej od odsávacieho miesta a len výnimočne sa prisáva vonkajší vzduch, ktorý najmä v zimnom období prispieva k ochladzovaniu podlahy. Ventilačná vrstva sa musí vždy posúdiť aj z tepelno vlhkostného hľadiska.
Pri nových stavbách sa primárne volí pasívny spôsob odvetrania. Až pri nedostatočnej výmene vzduchu sa doplňuje ventilátor, pričom postačuje výkon do 25 W.
Samotná protiradónová izolácia podlahových konštrukcií sa navrhuje podľa vyššie uvedených pravidiel.
4. Izolačné podlažie
Za izolačné podlažie považujeme nevyužívaný priestor pod 1. nadzemným podlažím s priechodnou výškou. Ak k tomuto spôsobu založenia nevedú iné dôvody ako ochrana proti radónu, malo by sa toto opatrenie vzhľadom k vyšším nákladom voliť len na pozemku s extrémne vysokým radónovým rizikom. Úlohou izolačného podlažia ako protiradónového opatrenia je odvetranie radónu pod podlahou 1. nadzemného podlažia. Odvetranie sa zaistí prostredníctvom vetracích prieduchov v obvodových a vnútorných stenách izolačného podlažia. Platia pri tom rovnaké zásady ako pri drenážnych systémoch pokiaľ ide o ústie vetracích otvorov, o zvýšenie účinnosti zvislým odvetrávacím potrubím nad strechu objektu a o zaistenie celoročnej spoľahlivosti núteným vetraním. Rozvody vody a kanalizácia prechádzajúca izolačným podlažím musia byť chránené tepelnou izoláciou proti zamrznutiu v zimnom období.
Pri nútenom podtlakovom vetraní sa odporúča povrch zeminy v izolačnom podlaží upraviť spôsobom obmedzujúcim prenikanie radónu a vlhkosti zo zeminy.
Tesnosť stropnej konštrukcie nad izolačným podlažím sa navrhuje v závislosti na koncentrácii radónu v izolačnom podlaží. Túto je potrebné stanoviť meraním po dokončení izolačného podlažia a po utesnení inštalačných prestupov stropom. Ak koncentrácia radónu v izolačnom podlaží nepresahuje 750 kBq/m3 do stropnej konštrukcie izolačného podlažia nie je potrebné umiestňovať izoláciu. Ak presahuje vyššie uvedenú hodnotu je nutné vykonať protiradónové opatrenia buď aplikovaním izolácie alebo zabezpečením dostatočného vetrania izolačného poschodia.
5. Kontaktné podlažie bez pobytových priestorov
Kontaktné podlažie bez pobytových priestorov slúži ako poistná ochrana vyšších podlaží pred radónom z podložia. Musí byť však dokonale odvetrávané v priebehu celého roka. Vetranie sa najčastejšie zaisťuje regulovateľnými vetracími štrbinami okien alebo prieduchmi v obvodových stenách. Väčšiu účinnosť vetrania dosiahneme odvetraním kontaktného podlažia zvislým potrubím nad strechu objektu. V ojedinelých prípadoch, ak sa preukáže meraním nedostatočná účinnosť vetrania, je možné celý systém doplniť o ventilátory, ktoré sú umiestnené vo vetracích otvoroch v stenách alebo na odvetrávacom potrubí. Je zrejmé, že kontaktné podlažie bez pobytových priestorov funguje rovnako ako izolačné podlažie.