Pretože radón nemôžeme vnímať ľudskými zmyslami, jedinou možnosťou ako spoľahlivo zistiť jeho koncentráciu v dome je meranie. Vzhľadom k tomu, že koncentrácia radónu v budovách nie je konštantná a mení sa v priebehu celého roka v závislosti od klimatických podmienok a režimu užívania objektu, je potrebné aby meranie prebiehalo určitý čas. Najpresnejšie merania dosiahneme tak, že stopové detektory zostanú v miestnostiach po dobu jedného roka a potom sa vyhodnotia. Pokiaľ potrebujeme výsledky merania rýchlo, je možné vykonať tzv. krátkodobé orientačné merania, ktoré trvajú minimálne 7 dní. Najvhodnejšie obdobie pre krátkodobé merania je zima, kedy je zabezpečené vykurovanie objektov, obmedzené vetranie a kedy je predpoklad dosiahnutia najvyšších hodnôt radónu v objekte v rámci roku. Pre pobytové priestory je stanovená odvodená zásahová úroveň 200 Bq/m3 pre novostavby a 400 Bq/m3 pre staršie objekty. Po prekročení tejto hodnoty je potrebné vykonať zodpovedajúce protiradónové opatrenia. Nevyhnutným podkladom pri projektovaní úprav je radónová diagnostika, ktorej úlohou je identifikovať zdroje a vstupné cesty radónu do domu.
Aj v prípade existujúcich objektov sa protiradónové opatrenia navrhujú podľa nameraných objemových aktivít radónu v ovzduší stavby.
Ochrana objektov s nameranou objemovou aktivitou radónu do 750 Bq/m3Volia sa jednoduchšie postupy a podľa výsledkov radónovej diagnostiky sa zameriavajú na:
Podľa výsledkov radónovej diagnostiky a podľa celkového technického stavu objektu sa volia nasledovné opatrenia:
Ochrana objektov s nameranou objemovou aktivitou radónu nad 1500 Bq/m3
Vo všeobecnosti sa volia rovnaké opatrenia ako pri nižšom radónovom zaťažení, ale intenzívnejšie. Odporúča sa pri odvetrávaní podložia použiť systém drenážnych rúr namiesto odsávacích bodov a vetrať nútene. Pri premene kontaktnej konštrukcie do 1. kategórie tesnosti je potrebné protiradónovú izoláciu aplikovať na celej ploche, to znamená aj pod stenami. V opačnom prípade treba brať do úvahy dôsledky necelistvosti izolácie na účinnosť protiradónových opatrení. Konštrukcie 1. kategórie tesnosti sa v týchto prípadoch vždy dopĺňajú vetracím systémom podložia.
1.1. Utesnenie konštrukcií v kontakte s podložím
Utesnenie prestupov a trhlín sa realizuje pri podlahových konštrukciách z betónu a na suterénnych stenách. Nie je vhodné pre drevené podlahy položené priamo na podloží a pre akékoľvek dlažby kladené na sucho do piesku, škváry alebo priamo do zeminy. Tieto podlahové konštrukcie sú vzhľadom na množstvo škár netesné v celej ploche a v prípade nutnosti ich treba nahradiť betónovou podlahou s príslušnými izolačnými vrstvami. V žiadnom prípade sa neodporúča takéto podlahy prekryť nepriepustnými vrstvami ako PVC alebo PE fóliami, pretože by to mohlo skončiť napadnutím podlahy drevokaznými hubami a hnilobou.
Samotnému utesňovaniu trhlín musí predchádzať ich celkové posúdenie vzhľadom k typu konštrukcie v ktorej sa nachádzajú, ich umiestnenie, šírka a smer, aby bolo možné trhlinu zaradiť do kategórie. Rozlišujeme pasívne trhliny, kde nie je pravdepodobné, že sa v budúcnosti bude ďalej šíriť alebo otvárať. Aktívne trhliny naopak sa ďalej rozširujú, čo je dôsledok pohybu v škáre kvôli dynamickému zaťaženiu, objemovým zmenám v závislosti na teplote alebo vlhkosti, kolísaniu hladiny podzemnej vody, pohybu podložia a pod.
Klasifikácia je dôležitá z hľadiska použitia vhodných materiálov k ich sanácii.
Sanácia pasívnych trhlín
Sanácia aktívnych trhlín - musia prenášať predpokladaný pohyb, bez porušenia tmelu
Pri práci s tmelmi treba postupovať podľa návodov pre ten ktorý tmel pokiaľ ide o úpravu povrchu pred utesnením a tiež pokiaľ ide o úpravu a rozmery samotnej trhliny. Maximálna šírka pre použitie tmelu je 25 až 30 mm. Širšie trhliny je treba najprv zúžiť napr. pomocou polymércementových hmôt.
Pri škárach širších ako 6 mm sa vyžaduje, aby tmel bol prichytený iba k protiľahlým povrchom ohraničujúcim škáru a nikdy nie k výplni škáry, čo by mohlo viesť k popraskaniu tmelu. Preto sa do takých škár vkladá pásik polyetylénovej peny, ku ktorej tmel nepriľne.
Celoplošné tesnenie
Ak je betónová podlaha porušená veľkým množstvom drobných vetviacich sa trhlín, ale je súdržná a nerozpadá sa, je dobré utesniť ju po celej ploche. Používajú sa na to betónové stierky, polymércementové stierky alebo samonivelizačné hmoty. Vo všeobecnosti samotná betónová stierka má slabšiu adhéziu, polymércementové materiály priľnú omnoho lepšie a sú pružnejšie, teda menej praskajú. Samonivelizačné hmoty sa zasa samy vyrovnajú do vodorovnej roviny.
Ak nemôžeme zvýšiť podlahu o vrstvu stierky, je možné celoplošné utesnenie urobiť aj náterovými hmotami. Nevýhodou všetkých náterových hmôt je však ich náchylnosť k poškodeniu, najmä ak nebudú chránené ďalšími podlahovými vrstvami.
Skôr ako natrieme celý povrch podlahy nepriepustným náterom, je potrebné zvážiť, či týmto zásahom nedôjde k zvýšeniu vlhkosti priľahlých stien.
Prestupy kontaktnými konštrukciami
Suterénnymi stenami a podlahami, ktoré sú v kontakte s podložím, vstupujú do objektu prípojky vody, plynu a elektriny a odchádzajú kanalizačné potrubia. Ak boli tieto prípojky inštalované pred položením betónovej podlahy môžeme po ich obvode očakávať len drobné netesnosti spôsobené zmršťovaním betónu. Ak sa však prípojky osádzali až dodatočne, je veľká pravdepodobnosť, že výplne nepriliehajú ani k pôvodnej konštrukcii ani k prestupujúcemu potrubiu. Drobné netesnosti je možné utesniť silikónovými alebo akrylátovými tmelmi. Nekvalitné výplne okolo potrubí je lepšie radšej odstrániť a vzniknutý otvor zaliať napr. polymérbetónom, ak potrubie nie je vystavené teplotným ani iným dilatačným pohybom. V prípade dilatačných pohybov potrubia je potrebné použiť pružnú hmotu napr. polyetylénovú penu medzi potrubím a vrstvou polymérbetónu vypĺňajúceho otvor.
Trativody a vsakovacie jamy
Môžeme sa s nimi stretnúť najmä v starých budovách. Ak sa nerozhodneme pre ich zrušenie, je potrebné trativody vybaviť zápachovou uzávierkou alebo ich napojíme na kanalizáciu. Vsakovacie jamy však musíme buď zrušiť alebo ich prebudovať na zberné vybetónovaním dna a stien a podľa potreby odčerpávať.
Revízne a vodomerné šachty
Sú budované väčšinou na kanalizačnom alebo vodovodnom potrubí a ich steny sú najmä v starých objektoch vymurované tehlami a podlaha je len holá zemina. Ich stav vylepšíme utesnením konštrukcie šachty, t.j. vybetónovaním podlahy a utesnením stien. Tiež môžeme utesniť poklop nad šachtou gumeným tesnením alebo jeho nahradenie novým plynotesným poklopom, aby vzduch s radónom nemohol prenikať do interiéru.
Studne
Niekedy sa studne nachádzajú priamo v dome. Mohli tam byť umiestnené zámerne alebo sa tam dostali pri rôznych prístavbách. V každom prípade predstavujú dosť veľký problém, pretože tvoria akési akumulačné nádrže cez ktoré sa do objektu dostáva aj radón z pôdneho vzduchu. Jedinou možnosťou ako sa z daným problémom vyrovnať je súčasne utesnenie poklopu nad studňou a odvetranie studne mimo objektu, najlepšie napr. na strechu. V prípade potreby je možné prirodzené odvetrávanie doplniť ventilátorom (20 W).
1.2. Obmedzenie transportu radónu z pivničných priestorov do vyšších podlaží
V pivničných a suterénnych priestoroch obklopených podložím býva spravidla vyššia koncentrácia radónu ako v ostatných častiach domu. Ak sa v týchto priestoroch nevyskytujú obytné priestory, nemusí sa hneď siahať po razantných stavebných opatreniach. Väčšinou postačí ak utesníme základné vstupné cesty radónu do domu (ako bolo uvedené vyššie) a zabránime šíreniu radónu do vyšších podlaží.
Tesnenie prestupov stropom
Celistvé stropné konštrukcie nad podzemným podlažím alebo nad vzduchovým priestorom pod zvýšenou podlahou prízemia sú sami o sebe dostatočnou zábranou voči prúdeniu vzduchu s radónom. Slabým miestom sú však dodatočne realizované prestupy inštalácie, najmä vodovodného, kanalizačného, plynového potrubia a najčastejšie ústredného kúrenia. Spôsob utesňovania týchto prestupov je rovnaký ako pri kontaktných konštrukciách, len treba utesniť obe strany. Pri drobných netesnostiach postačujú silikónové alebo akrylátové tmely. Väčšie otvory treba najprv zaplniť. Tu sa namiesto betónových a polymércementových hmôt používajú polyuretánové peny, pretože je s nimi jednoduchšia manipulácia a zároveň sú dostatočne pružné na prenesenie napr. teplotných dilatačných pohybov. Na konečné dotesnenie prestupu použijeme na obvode na oboch stranách silikónový alebo akrylátový tmel.
Priestor schodiska
Z hľadiska obmedzenia šírenia radónu po dome schodiskovým priestorom by bolo najvhodnejšie, keby sa do pivnice vstupovalo samostatným vchodom priamo zvonku. Takéto riešenie sa však nachádza len u malého počtu domov. Vzhľadom k značnej konštrukčnej variabilite je veľmi problematické dať jednoznačný návod, ako postupovať pri utesňovaní schodiskového priestoru. Vo všeobecnosti platí, že musíme utesniť schodisko nad pivničným priestorom, ohraničujúce steny schodiska a tiež dvere do pivnice.
Dvere do pivnice
Dvere do pivnice môžu predstavovať veľmi výraznú vstupnú cestu radónu do obytnej časti domu. Platí to najmä vtedy, keď sú dvere a zárubne v zlom stave. Nemá význam utesňovať staré pokrútené spráchnivelé dvere a zárubne. Je lepšie ich nahradiť novými, pri výbere však treba brať do úvahy vlhkosť vzduchu v pivničných priestoroch. Nové zárubne musia byť dokonale tesne osadené v stene. Na vyplnenie medzier možno použiť už vyššie spomenuté polyuretánové peny, silikónové alebo akylátové tmely. Utesnenie škáry medzi zárubňou a dverami riešime použitím tesniacich plastových alebo gumených pások alebo trubičiek, ktoré sa dodávajú v rôznych profiloch. Rozhodujúcim kritériom je minimálna a maximálna šírka medzery. Treba však pamätať na ich obmedzenú životnosť a včas ich vymeniť.
Dôležitým prvkom v tesnosti vstupu je dubový prah, ktorý aspoň čiastočne uzatvára medzeru medzi dverami a podlahou. V kombinácii s plastovými alebo gumenými lištami, pripevnenými na spodnú hranu dverí, je možné medzeru veľmi dobre uzavrieť. Ak by trvalo vysunuté lišty vadili pri otváraní dverí, je možné použiť tzv. padacie lišty, ktoré sa automaticky spustia po zatvorení dverí a zasunú pri ich otvorení.
V niektorých objektoch slúži k vstupu do pivnice poklop umiestnený v strope. Nevyhovujúce drevené často zhnité poklopy je lepšie nahradiť novými kovovými alebo polypropylénovými a škáry medzi osadzovacím uholníkom a poklopom vyplníme plastovým alebo gumeným tesnením podobne ako napr. pri revíznych šachtách.
1.3. Zvýšenie výmeny vzduchu
Intenzita výmeny vzduchu medzi interiérom a vonkajším prostredím má významný vplyv na koncentráciu radónu v domoch. Jednou z príčin jeho zvýšenej koncentrácie v objektoch môže byť práve nízka výmena vzduchu vyvolaná snahami o úsporu energie. Je sprevádzaná tiež zníženou prievzdušnosťou zatepleného obvodového plášťa a hlavne zníženou infiltráciou okennými a dverovými konštrukciami v dôsledku ich dodatočného utesnenia alebo osadenia nových veľmi tesných okien a dverí. Významne klesne výmena vzduchu aj v miestnostiach, kde sa lokálne piecky na tuhé palivo, kde komín zabezpečoval šachtové vetranie, nahradili ústredným kúrením.
Prívod potrebného vzduchu môže zaistiť prirodzená alebo nútená ventilácia.
Prirodzené vetranie
Výmena vzduchu sa uskutočňuje na základe tlakového rozdielu daného jednak rozdielom hustoty teplého vnútorného a studeného vonkajšieho vzduchu, a tiež účinkom vetra na budovu. Vzhľadom k tomu, že teploty vzduchu aj rýchlosť vetra sa menia, je výmena vzduchu uskutočňovaná prirodzeným vetraním premenlivá. Prirodzené vetracie systémy preto používame len pri veľmi nízkych prekročeniach zásahovej úrovne (do 750 Bq/m3) a väčšinou v kombinácii s ďalším typom protiradónových opatrení.
Vetranie oknami
Tento najrozšírenejší spôsob vetrania je síce veľmi účinný, ale vedie k veľkým tepelným stratám. Preto sa používa len ako prechodné a dočasné opatrenie. Dôležité pritom je, aby sa okná rodinného domu otvárali iba v prízemí a na prvom poschodí prípadne v podkroví boli zatvorené. Keby sme postupovali opačne, zvýšil by sa podtlak v spodnej časti domu a tiež prísun radónu z podložia, čím by sme celú situáciu zhoršili.
Ak uvažujeme o výmene okien, treba požadovať okná s regulovateľnými vetracími štrbinami, ktoré sú inštalované v okennom ráme alebo v okennom krídle. U drevených okien je možné vetracie štrbiny nainštalovať aj dodatočne, a to vyfrézovaním niekoľkých otvorov s výškou 10 mm alebo vyvŕtaním príslušného počtu dier s priemerom 12 mm v okennom ráme a osadením interiérových a exteriérových profilov.
Vetranie priečne
Pri priečnom vetraní sú vetracie otvory (prieduchy, štrbiny, okná, dvere) umiestnené v protiľahlých stenách miestnosti. Jedná sa o veľmi účinný spôsob vetrania, pretože pri ňom dochádza k rýchlej výmene vzduchu v miestnosti. Nedá sa však používať k dlhodobému vetraniu pobytových miestností pretože spôsobuje značné tepelné straty a prievan. Je však veľmi vhodný v podlažiach bez pobytových miestností (pivnice, suterény, priestory pod zvýšeným prízemím). K zaisteniu trvalého prívodu a odvodu vzduchu sa používajú namiesto okien vetracie prieduchy.
Vetranie šachtové
Pri šachtovom vetraní je odvod a niekedy aj prívod vzduchu zaistený šachtou, zvislým prieduchom alebo komínom. Zvislé vetranie by malo byť umiestnené v temperovanom interiéri, nikdy nie v studenej obvodovej stene. V miestnostiach s ohrievacím telesom pod oknom sa vzduch privádza prieduchom v obvodovej stene na telesom. V miestnostiach bez vykurovania pod oknom sa prívod vzduchu umiestňuje pod strop, aby sa teplota privádzaného vzduchu upravila premiešaním so vzduchom v miestnosti skôr ako príde do styku s človekom.
Použitie šachtového vetrania v obytných miestnostiach, ktoré sú v priamom kontakte s podložím, býva problematické a nie vždy úspešné. V tomto systéme je totiž veľmi ťažké zabezpečiť vyrovnané množstvo privádzaného a odvádzaného vzduchu počas celého roku. Pri väčšom objeme odvádzaného vzduchu vznikne v odvetrávaných miestnostiach podtlak, čím sa zintenzívni nasávanie pôdneho vzduchu s radónom z podložia. Tento problém môžeme čiastočne eliminovať, ak prívodné otvory budú umiestnené zásadne na náveternej strane, budú mať väčší priemer ako odvádzacie a zároveň utesníme všetky možné cesty vstupu radónu cez kontaktnú konštrukciu.
Najčastejším použitím tohto systému je odvetrávanie pivničných alebo suterénnych priestorov bez pobytových miestností alebo priestor pod zvýšenou podlahou prízemia.
Vetranie nútené
Vetracie systémy s nútenou ventiláciou je možné navrhovať centrálne pre celý dom, ale aj len pre jednotlivé miestnosti. Výhodou centrálneho usporiadania je, že vzduchotechnická jednotka je umiestnená na streche alebo v suteréne a neobťažuje tak hlukom. Nevýhodou je problematické čistenie vzduchovodov a tiež pomerne vysoké náklady na inštaláciu.
Pri nízkom prekročení objemovej aktivity radónu (do 750 Bq/m3) je ekonomickejšie inštalovať len malé ventilačné jednotky do jednotlivých miestností. Ich súčasťou je aj výmenník tepla, ktorý dokáže vrátiť späť do miestnosti až 60% tepelnej energie z odvádzaného vzduchu. Pohyb vzduchu zaisťuje ventilátor s príkonom 30 - 40 W, ktorý sa dá spravidla nastaviť na niekoľko výkonových stupňov. Nevýhodou býva ich relatívna hlučnosť.
Na nútené vetranie môžu prejsť aj pôvodne prirodzené vetracie systémy, a to osadením ventilátora na zvislé odsávacie potrubie. Treba však prihliadnuť na problémy s podtlakom najmä ak ide o pobytové priestory v priamom kontakte s podložím. Tu sa môže vyskúšať systém pretlakového vetrania, keď sa priestorov ventilátorom vháňa vonkajší vzduch a odvod vzduchu zabezpečuje iba infiltrácia netesnými oknami a prievzdušnosť obvodového plášťa. V tomto prípade pretlak eliminuje aj prenikanie radónu z podložia.
Všetky systémy núteného vetrania však vedú k vyšším tepelným stratám, a preto ventilačné zariadenia by malo byť vybavené rekuperáciou tepla a nastavené podľa zmeranej rýchlosti prísunu radónu do jednotlivých miestností.
1.4. Vetracie systémy podložia
Vetracie systémy podložia pracujú tak, že ak odsávame vzduch pod objektom, odsatý vzduch je nahradzovaný vzduchom vonkajším. V dôsledku toho klesá koncentrácia radónu v zemine pod domom a vzniknutý podtlak eliminuje prísun radónu do domu. Pretože sa jedná o pomerne veľký zásah do podlahových kontaktných konštrukcií, je vhodné realizáciu takéhoto opatrenia prenechať odborníkom. Vo všeobecnosti sa drenážne perforované hadice umiestňujú vo vrstve štrku (frakcia 16/32 mm) po obvode stien. Sú napojené na tesné zvislé odvetrávacie potrubie prechádzajúce stredom domu až nad strechu.
Väčšinou sa však vetranie podložia realizuje bez výmeny podláh a pôdny vzduch sa odsáva z odsávacích bodov alebo z perforovaných rúr zavŕtaných do existujúcej podlahy.
Predpokladom úspešného fungovania týchto systémov je relatívne tesná existujúca podlaha a prítomnosť stredne až vysoko priepustného podložia alebo drenážnej vrstvy.
Koncentráciu radónu v interiéri spôsobenú jeho uvoľňovaním zo stavebných materiálov možno znížiť niektorým z nasledujúcich opatrení:
2.1. odstránenie materiálov s vysokou hmotnostnou aktivitou rádia 226Ra alebo s vysokou rýchlosťou plošnej exhalácie radónu
Je vhodné pri takých materiáloch, ktoré sa z konštrukcie dajú ľahko odstrániť (omietky, násypy podláh zo škváry, popolčeka a iných druhotných surovín, priečky a prímurovky na báze porobetónu alebo plynosilikátov, jednotlivé stavebné kusy - kamene, a pod.) Väčšinou sa však z objektu nepodarí odstrániť všetky materiály, ktoré by bolo treba (napr. nosné steny), a preto je vždy potrebné zvážiť, či čiastočná výmena bude dostatočne účinná a ekonomická.
2.2. zníženie exhalácie radónu nepriepustnou úpravou vnútorného povrchu stavebných konštrukcií pomocou náterov a tapiet
V praxi sa toto opatrenie príliš neosvedčilo kvôli malej odolnosti voči prasklinám, mikrotrhlinám a mechanickému poškodeniu. Preto sa používa len výnimočne za použitia elastických náterov, ktoré musia byť povrchovo chránené pred poškodením (omietka, obloženie, otapetovanie, …). Je potrebné však zvážiť aj tepelno - vlhkostné charakteristiky obvodovej steny, aby na vnútornej strane nepriepustnej vrstvy nedochádzalo ku kondenzácii.
2.3. vytvorenie odvetrávanej ventilačnej vrstvy okolo konštrukcií s vysokou rýchlosťou plošnej exhalácie radónu
Ventilačná vrstva sa navrhuje ako pri prenikaní radónu z podložia, ale vzduch sa iba odsáva. Toto je však pomerne finančne náročné.
2.4. odvetranie radónu z interiéru
Najvýhodnejší je centrálny riadený vetrací systém s rekuperáciou tepla. Ventilačné zariadenie sa nastaví podľa zmeranej rýchlosti prísunu radónu do jednotlivých miestností. Je to najvýhodnejšie opatrenie pre panelové objekty.
Ak je zdrojom radónu v dome podzemná voda, treba vykonať niektoré z nasledujúcich opatrení: